Slovensko je známe bohatstvom sakrálnych architektonických pamiatok, z ktorých mnohé patria do klenotnice svetovej kultúry. Medzi ne možno nesporne zaradiť vzácny súbor drevených kostolíkov východného obradu, ktoré sa zachovali v oblasti severovýchodného Slovenska. Tieto sakrálne stavby, ktoré tu šudia nazývajú cerkvami, sú vrcholom ľudovo - umeleckej architektonickej tvorby, prejavom umu a majstrovstva miestnych ľudových tvorcov, ich zmyslu pre krásu a harmóniu s okolitým prostredím. Vyznačujú sa originálnosťou, vysokou úrovňou technického a umeleckého stvárnenia. Najstaršie zo zachovaných kostolíkov pochádzajú zo začiatku 16. storočia (Tročany, Hervartov), väčšina z nich je však až zo 17. a 18. storočia. Všetky kostolíky tejto architektúry sú postavené z dreva a majú zrubovú základnú konštrukciu. Ich charakteristickým znakom je trojdielnosť, ktorá zároveň symbolizuje Svätú Trojicu. Je tu vstupná časť (zvaná aj babinec), hlavná loď a oltárna časť. Trojitosť priestoru je aj navonok v mnohých prípadoch zdôraznená trojicou smerom na západ sa zvyšujúcich veží. Sú však aj dvojvežové kostolíky (Hrabová Roztoka, Inovce, Kalná Roztoka, Ruská Bystrá, Ruský Potok, Topoľa, Tročany, Uličské Krivé). Z hľadiska veľkosti priestoru je najväčšia stredná časť, chrámová loď. Najvyššia veža je nad babincom, okrem kostolíka v Nižnom Komárniku, kde dominuje stredná veža. Ako krytina sa na týchto stavbách zásadne používali ručne vyrábané drevené šindle. Dekorácia sa uplatňovala dokonca v spôsobe kladenia šindľov, šalovacích dosák a líšt. Pri stavbe sa pôvodne nepoužívali kovové klince. pretože symbolizovali Kristovo ukrižovanie. Osobitú pozornosť si zasluhujú ozdobné železné kríže, ktoré sú výrazným umeleckým prejavom dedinských kováčov. jedinečné sú interiéry týchto kostolíkov. Pôvodne boli bohato zdobené nástennými a stropnými maľbami. Najvýznamejšou súčasťou každého kostolíka je ikonostas (z gréckeho eikon- obraz, stasis - stavba), drevená stena s obrazni oddeľujúca oltár od ostatnej časti chrámu. Táto stena je zdobená spravidla štyrmi radmi ikon a tromi dverami uprostred. Stredné tzv. cárske dvere sú dvojkrídlové, bohato vyrezávané a mohol ich používať iba kňaz, dvoje postranných dverí je určených pre diakonov. Charakteristickou črtou pre ikonostas je prísne usporiadanie ikon, ich vopred určený počet a kompozícia námetov. Kostolíky väčšinou stoja na vyvýšenom mieste neďaleko obce, oddelene od ostatných dedinských stavieb, v tichom prostredí lesného zátišia alebo pri cintorínoch. Iba ojedinele sa nachádzajú priamo v obci (Tročany, Uličské Krivé). Niektoré z týchto kostolíkov majú samostatnú drevenú zvonicu (Kalná Roztoka, Korejovce, Ladomirová, Potoky, Ruský Potok, Topoľa) a celý areál je niekedy oplotený zrubovou alebo kamennou ohradou so štýlovou vstupnou bránkou. Dnes môžeme obdivovať tieto skvosty ľudovej architektúry na pôvodných miestach v 27 obciach severovýchodného Slovenska. V roku 1958 bol tento súbor drevených kostolíkov vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V okrese Snina je to 5 chrámov (Uličské Krivé, Topoľa, Ruský Potok, Kalná Roztoka, Hrabová Roztoka), v okrese Michalovce 2 chrámy (Inovce, Ruská Bystrá), v okrese Svidník 11 chrámov (Bodružal, Miroľa Príkra, Šemetkovce, Potoky, Korejovce, Hunkovce, Krajné Čierno, Dobroslava, Nižný Komárnik, Ladomirová), v okrese Prešov 1 chrám (Brežany), v okrese Bardejov 7 chrámov (Jedlinka, Kožany, Krivé, Tročany, Frička, Lukov - Venécia, Hervartov), v okrese Stará Ľubovňa 1 chrám (Hraničné). Niekoľko ďalších kostolíkov premiestnili do skanzenov. Kostolík z Kožuchoviec s bohatými nástennými maľbami je umiestnený medzi mestskými stavbami v areáli Východoslovenského múzea v Košiciach. V skanzene v Bardejovských Kúpeľoch môžete obdivovať kostolíky z Mikulášovej a zo Zboja, v skanzene pod hradom Stará Ľubovňa je kostolík z Matysovej, kostolík z Novej Sedlice sa ocitol v skanzene v Humennom a kostolík z Novej Polianky je súčasťou skanzenu vo Svidíku. Väčšina drevených kostolíkov v obciach je stále funkčná (okrem Hunkoviec), konajú sa tu pravidelné náboženské obrady. Až pri nich človek dokáže naplno vnímať svojské čaro týchto unikátnych stavieb, ktoré nás dodnes udivujú svojou neopakovateľnou krásu.
Bodružal
Cerkva sv. Mikuláša postavená v r. 1658 na južnom svahu obce. Trojdielna zrubová stavba má bohato členenú šindľovú strechu s tromi stupňovitými vežami. Kupoly sú zakončené makovičkami s bohato kovanými krížmi. Kostol je obklopený zrubovou ohradou so šindľovou strieškou. Vnútorná výzdoba je baroková, bielo - zlato maľovaná. Zvyšky nástenných malieb sú z pol. 18. stor. ikonostas je z konca 18. stor.
Dobroslava
Cerkva sv. Paraskievy bola postavená v roku 1705, v roku 1932 pristavali dve bočné kaplnky, následkom čoho sa pôvodný trojdielny pôdorys stavby zmenil na päťdielny. Barokový interér a ikonostas zhotovený podľa zásady ikonografie sú z 18. stor.
Hervartov
Jediný rímskokatolícky kostol z celého súboru drevených chrámov. Je zasvätený sv. Františkovi z Assisi a bol postavený koncom 15. alebo začiatkom 16. storočia. Svojím dvojdielnym pôdorysom, vysokou strechou a ďalšími znakmi je značne odlišný od rusínsko - ukrajinských drevených cerkví a má gotický charakter. Veža - zvonica bola pristavaná dodatočne. Vo vnútri kostola sa nechádza vzácny oltár a nástenné maľby.
Hrabová Roztoka
Cerkva sv. Bazila Veľkého z polovice 18. storočia má valbovú šindľovú strechu s dvomi vežičkami. V prevažne barokovom interiéri sa okrem ikonostasu nachádza zaujímavá skriňa zhotovená v gotickom slohu. Kostolík je obohnaný zrubovou ohradou so šindľovou strieškou.
Jedlinka
Drevený kostolík postavený v roku 1763 má typické pyramidálne trojvežie s makovičkami a kovanými krížmi. zrub je zvonku chránený došteným šalovaním. V kostolíku je jeden z najkrajších ikonostasov zhotovený podľa pravidiel ikonografie. Niektoré ikony sú zo 17. storočia. Interiér dopĺňajú vzácne liturgické predmety a knihy.
Ladomirová
Cerkva archanjela Michala z r. 1742 s päťradovým ikonostasom. Má samostatnú drevenú zvonicu a zrubovú ohradu so zaujímavou bránkou.
Miroľa
Je to typický trojdielny a trojvežový kostolík z roku 1770. Má štvorradový ikonostas. Jeho súčasťou je ikona Posledná večera.
Nižný Komárnik
Pôvabný drevený kostolík v objatí zelene na strmom kopci nad obcou bol postavený v roku 1938 podľa projektu ukrajinského architekta V. Sičynského. Od ostatných kostolíkov sa odlišuje tým, že má najväčšiu vežu v strednej časti nad loďou.
Nová Sedlica
Drevený kostolík z roku 1764 bol premiestnený do skanzenu v Humennom. Typická trojdielna stavba (babinec, loď, oltárna časť) má bohato členenú šindľovú strechu. Trojitosť priestoru je navonok zvýraznená tromi vežami.
Vyznavači bežeckého lyžovania a zimnej turistiky vi vo Vysokých Tatrách prídu na svoje. Zasnežené tatranské velikány vytvárajú neopakovateľnú scenériu pri lyžiarskych túrach. Trasy pre bežecké lyžovanie na území Vysokých Tatier sú každoročne pripravované v závislosti od snehových podmienok. Bežecké lyžiarske trasy označené červenou farbou sú trasy profesionálne pravidelne upravované a sú určené pre profesionálov a pokročilých lyžiarov bežcov. Niektoré z nich majú aj certifikát Slovenského lyžiarskeho zväzu. Trasy označené modrou farbou sú udržiavané príležitostne pre rôzne súťaže a preteky amatérov i profesionálov. Po uskutočnení pretekov ich môžu využívať aj turisti. Trasy označené zelenou farbou sú tvorené individuálne, t. j. lyžiarmi turistami, ktorí ich svojím behom vytvoria a ďalším používaním sa individuálne upravujú.
Lyžiarske Bežecké Trate
Štrbské Pleso
Je tu 5 okruhov bežeckých trás v dĺžke 5, 10, 15, 30, a 12 km. Začiatok bežeckých trás 1 až 4 sa nachádza na bežeckom štadióne pri hoteli FIS. Počet a dĺžka vyznačených okruhov závisí od momentálnych klimatických podmienok a v priebehu sezóny sa môže meniť. Okruh č. 5 sa začína na turistickom chodníku v Mlynickej doline, respektíve za hotelom FIS a je udržiavaný len príležitostne. Sú tu aj možnosti lyžiarskej turistiky po Tatranskej magistrále k Jamskému plesu a pokračovaním až na Podbanské.
Dolný Smokovec - Nový Smokovec (5 km)
Začiatok trasy je na lesnej ceste oproti motorestu Raimund, trasa končí na miestnej komunikácii pri cintoríne v Novom Smokovci. Trasa je udržiavaná iba príležitostne.
Starý Smokovec - Tatranská Polianka (7 km)
Začiatok bežeckej trasy je na chodníku za čerpacou stanicou v Novom Smokovci, koniec trasy na chodníku asi 2 km za Tatranskou Poliankou (Danielov dom). Východiskom l&žiarskych tur je Hrebienok.
Tatranská Polianka - Gerlachov
Trasa začína v Tatranskej Polianke asi 100 m pod stanicou Tatranskej elektrickej železnice (TEŽ), vedľa asfaltovej cesty smer Svit - Gerlachov - zastávka SAD - okraj osady asi 250 m južne od vodojemu pri štátnej ceste.
Tatranská Lomnica
Okrem udržiavaných bežeckých okruhov v Tatranskej Lomnici v dĺžke 5 a 3 km a trasy Tatranská Lomnica - Starolesnianske lúky (7 km) sú tu aj dobré možnosti dlhších lyžiarskych túr do okolitých dolín, ako aj do Starého Smokovca.
Tatranské Matliare
Trasy okruhu 1 (1,5 km) a okruhu 2 (4 km) sa začínajú pri parkovisku pred hotelom Metalurg.
Stará Lesná - Horný Smokovec (8 km)
Začiatok trasy je na lesnej ceste 20 m pod zastávkou TEŽ v Starej Lesnej, koniec trasy pod Junior hotelom v Hornom Smokovci.
Ždiar
Trasy okruhu 1 (5 km) a okruhu 2 (10 km) sa začínajú v zjazdárskom areáli Strednica asi 300 metrov pod cestou Ždiar - Lysá Poľana. Sú tu vhodné podmienky aj na lyžiarsku turistiku, najmä na južných svahoch Spišskej Magury a na hlavnom hrebeni pohoria.
Podbanské
Stredisko má výborné podmienky na bežecké lyžovanie a lyžiarsku turistiku. Na bežkách sa možno vydať Tatranskou magistrálou na Štrbské Pleso, obľúbené sú trasy do Tichej, Kôprovej a Kamenistej doliny.
Na šírej Laboreckej rovine, v malebnom podhorí Vihorlatu, sa rozprestiera mesto so svojským koloritom, hospodárske a kultúrne centrum stredného Zemplína - Michalovce. Prvá písomná zmienka v roku 1244 spomína Michalovce ako Mihal. Najstaršou obývanou časťou mesta je lokalita Hrádku, osídľovaná od mladšej doby kamennej. Tu sa pred 7000 tokmi usídlili najstarší roľníci v tejto časti Európy. Medzi najstaršie architektonické pamiatky patria základy predrománskej rotundy a rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie z 13. - 15. storočia. Na vrchole Hrádku postavili na prelome 19, a 20. storočia pseudogotickú kaplnku - mauzóleum rodiny Sztáray. Na Hrádku sa usadil aj najvýznamnejší maliar krás Zemplína Teodor Jozef Mousson. Dom v ktorom býval počas svojho pôsobenia v Michalovciach v rokoch 1911 - 1944, je prebudovaný na okresnú hvezdáreň. Záujem návštevníkov mesta priťahuje klasicicstický kaštieľ rodiny Sztárayovcov s parkom, postavený na základoch vodného hradu z 13. storočia. Dnes je to pôsobivý rámec pre expozície Zemplínskeho múzea. Najväčší rozmach zaznamenalo mesto až v 20. storočí, kedy sa rozvíjalo hlavne poľnohospodárstvo ale aj priemysel potravinársky, strojársky, elektrotechnický, textilný. keramický a stavený. Rozvíja sa sféra služieb a obchodu. Jednou z najvýznamnejších kultúrnych ustanovizní je Zemplínske múzeum. Má rozsiahle prírodovedné, archeologické, historické, numizmatické, umeleckohistorické a etnografické zbierky. Unikátnym exponátom je amfora z doby bronzovej s najstarším vyobrazením dvojkolesového voza v strednej Európe. V pivničných priestoroch bývalého hradu je umiestnená expozícia vinohradníctva a vinárstva. kultúrne dianie v meste zabezpečuje Mestské kultúrne stredisko, Lúč - centrum voľného času, Galéria Zemplínskeho osvetového strediska, hvezdáreň, Regionálne kultúrne stredisko, knižnica, Dom Matice slovenskej. Najrušnejšou časťou 41 tisícového mesta je hlavná ulica s pešou zónou a množstvom obchodov. Rekreačné zázemie mesta tvorí lesopark Biela hora, jazero Vinné, predovšetkým však rozsiahla Zemplínska šírava so siedmimi strediskami rekreácie. Malebné prostredie Vihorlatských vrchov a vodnej nádrže Zemplínska šírava, osobitnosť zemplínskeho folkóru regionálna gastronómia, tradičná hrnčiarska výroba v neďalekých Pozdišovciach, to všetko prispieva k atraktivite tohoto regiónu.
Mesto leží vo Východoslovenskej nížine, v strede trojuholníka riek Latorica, Laborec a Uh, ktoré vytvárajú krajinnú oblasť zvanú Použie. Názov mesta je zrejme odvodený z maďarského slova kapu - brána. Historické pramene uvádzajú rôzne údaje o prvých správach o meste. V listine uhorského kráľa Ondreja II. sa obec po prvý raz spomína v roku 1214 ako Copus. Vtedy patrila aj s ostatnými obcami premonštrátskemu rádu v Lelese. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku uvádza prvú zmienku z roku 1211 v podobe Kapos. Z historických pamiatok sa zachovali reformovaný kostol (kalvínsky) postavený v roku 1784 v barokovo - klasicistickom slohu, klasicistický rímskokatolícky kostol sv. Šimona a Júdu s barokovou plastikou Panny Márie z roku 1807. V meste je niekoľko meštianskych domov zo začiatku 20 storočia, ktoré uchovávajú pôvodný ráz kapušianskych ulíc. V mestskom parku je umiestnená plastika Vojtecha Löfflera znázorňujúca matku s dieťaťom. V parčíku pred kalvínskym kostolom sa vyníma dubový obelisk s vyrezávanými tvárami mučeníkov, ktorý tu umiestnili v roku 1993 na pamiatku obetí 2. svetovej vojny. Veľké Kapušany s prirodzeným centrom Použia a ako mesto vznikli pripojením Malých Kapušian, obcce Čepeľ a neskoršie Veškoviec. Majú vyše 9. tisíc obyvateľov. Po stáročia tu prevažovalo poľnohospodárstvo. Rozvoj priemyslu v meste a jeho okolí nastal až v 60. rokoch 20. storočia vybudovaním tepelnej elektrárne v susedných Vojanoch, zbernej stanice ropy medzinárodného ropovodu, závodu na spracovanie ropy a prekládkovej železničnej stanice. V meste sú aj viaceré menšie, hlavne poľnohospodárske prevádzky a závody. Veľké Kapušany sú známe aj typickými ľudovými výrobkami z rohoviny a ľudovým krojom. Návštevníkov, ktorí zavítajú do malebnej nížinnej krajiny Použia, očaria meandre rieky Latorica, mŕtve ramená plné rýb a vodného vtáctva, s bujným vodným a močiarnym rastlinstvom. Severne od mesta v bývalých korytách rieky Uh sa nachádza chránený prírodný výtvor, mŕtve rameno Ortov s jazerom. Priamo na okraji Veľkých Kapušian je prírodná rezervácia Labaška s vodnou plochou.
Rázovité mestečko so starou železiarskou a baníckou tradíciou leží v údolí rieky Bodva, pod výbežkami výbežkami Volovských vrchov. Z troch strán je obkolesené malebnými kopcami, dolinami a hustými lesmi, bohatými na lesné plody. Medzev založili nemeckí kolonisti, ktorých do krajiny pozval uhorský kráľ Belo IV. po tatárskych vpádoch v roku 1241. Usadili sa v osade nad terajším Medzevom, ktorá sa nazývala Dörfel. Zachovalo sa po nich svojrázne nárečie, ktorým dodnes hovoria mnohí obyvatelia. Prvá zmienka o Medzeve je z roku 1272, kedy sa uvádza ako banícka osada. Od roku 1366, kedy boli založené prvé tri vodné kováčske hámre, sa Medzev preslávil výrobou kovaného náradia, najmä na ručné poľnohospodárske práce. Koncom 19. storočia na Bodve a je prítokoch, v Medzevskej a Šugovskej doline, pracovalo vyše sto vodných kováčskych hámrov s viac ako dvesto vyhňami. Kováčska tradícia sa tu zachovala dodnes. Výrobky medzevských kováčov s známe aj za hranicami Slovenska. Jeden z hámrov v Šugovskej doline dali do pôvodného stavu Východoslovenské železiarne Košice, ďalší je technickou pamiatkou a muzeálnou expozíciou vodného kováčskeho hámra, ktorú spravuje Technické múzeum v Košiciach. V meste je aj zaujímavá súkromná expozícia medzevského hámorníctva. Medzev dostal štatút mesta v roku 1961 po zlúčení Nižného a Vyšného Medzeva a osady Baňa Lucia. V centre mesta možno obdivovať gotický kostol so zaujímavou vežou, morový stĺp, barokovo - klasicistický kostol so vzácnym dreveným oltárom z 18. storočia a viaceré domy so zachovanou ľudovou architektúrou. Z hľadiska turistického a cestovného ruchu má Medzev ideálne prírodné podmienky. Malebná Šugovská dolina, ako aj ostatné doliny v okolí Medzeva sú vzácnymi oázami ticha a neporušenej prírody. Sú tu miesta, ktoré ešte stále môžeme objavovať. V prímestskej rekreačnej oblasti v 4 km dlhej Šugovskej doline vyrastajú atraktívne strediská rekreácie pri Šugovských jazerách, ktoré majú byť v blízkej budúcnosti pospájané kaskádami. V okolí Medzeva sú dobré podmienky na lyžovanie i turistiku. Z mesta vedú turistické značkované cesty na hrebeň Volovských vrchov, na Jasovskú planinu a do Zádielskej doliny.
Jedno z najmladších zemplínskych mestečiek Strážske leží v severnej časti Východoslovenskej nížiny v prstenci Humenských vrchov a malebného masívu Krivoštianky. Mestom preteká rieka Laborec. Tu sa nachádza Brekovská brána, ktorú už starí Slovania opevnili z oboch strán ako dôležité strategické miesto pri prechode do Humenskej kotliny. Popri Laborci prechádzala stará obchodná cesta, spájajúca Potisie s územím dnešného Poľska. Neskôr sa na ň napájala cesta od Považia, prechádzajúca cez Spiš, Prešov a Vranov. Na kontrolu krajinskej cesty a pohraničia tu uhorskí králi na začiatku 12. storočia založili vojensko - strážnu osadu. Prvá písomná správa o obci je z roku 1337, kedy sa spomína ako Ewrmezew - Strážne Pole. Jej význam ako strážnej osady zanikol koncom 13. a začiatkom 14. storočia, keď v Zemplíne vyrástla sústava obranných hradov (Brekov, Vinné, Jasenov, Čičava), chrániacich obchodné cesty. Poloha na križovatke ciest spôsobila , že v nepokojných dobách bola obec vystavená častému pustošeniu prechádzajúcich vojsk. Strážske si až do prvej polovice 20. storočia zachovalo poľnohospodársky charakter. významnou udalosťou bolo postavenie železničnej trate Prešov - Vranov - Strážske v roku 1943. Po výstavbe chemického kombinátu Chemko Strážske sa mesto rozrástlo a zaznamenalo výrazný rozvoj. Krivošťany a Pláne sa v roku 1960 zlúčili so Strážskym a od roku 1968 Strážske získalo štatút mesta. Pri prechádzke mestom,ktoré sa priam topí v zeleni, nemožno obísť zrekonštruované centrum s námestím. Z historických pamiatok zaujme klasicistický rímskokatolícky kostol Nanebovstúpenia Pána, gréckokatolícky chrám a neoklasicistický kaštieľ, ktorý však čaká na rekonštrukciu. Pri kaštieli je rozľahlý park so vzácnymi drevinami obrovských rozmerov. Amfiteáter v parku ožíva pri folkórnych a iných kultúrno - spoločenských podujatiach. V meste je futbalový štadión, zimný štadión, kolkáreň, vyhľadávané letné kúpalisko. Strážske je východiskom na Zemplínsku šíravu a neďaleké hrady Brekov a Vinné.
Medzi unikátnymi lokalitami Slovenska evidujeme aj desať pamiatkových rezervácii ľudovej architektúry. Jednou z nich je aj Ždiar, rázovitá podhorská goralská obec, ležiaca v prekrásnom prírodnom prostredí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Magnetom pre turistov je okrem prírodných krás aj zachovaná pôvodná ľudová architektúra, ľudové zvyky, goralský kroj, hudobný a tanečný folklór, ako aj ľudová umelecká výroba. Typické ždiarske drevenice sú trojpriestorové drevené domy zdobené ornamentami a modrým škárovaním. Strechy sú pokryté šindľom a zakončené zdobenými štítmi. Najvzácnejšie z týchto ľudových stavieb sa nachádzajú na hornom konci obce, V Bachledovej a Blaščatskej doline a na Antošovskom vrchu a boli v roku 1977 vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. V strede obce pri kostole je Ždiarsky dom s muzeálnou etnografickou expozíciou Ždiarska izba. Návštevníci tu nájdu typické vybavenie ždiarskych dreveníc, majú možnosť obliecť či goralský kroj či zúčastniť sa na ždiarskej svadbe. V Ždiari si môžete prezrieť aj reprezentatívnu výstavu umeleckého skla v Galérii Jána Zoričáka, svetoznámeho umelca žijúceho vo Francúzsku. Diela J. Zoričáka, ždiarskeho rodáka, sa nachádzajú vo významných svetových múzeách a galériach. Jeho sklenené plastiky v ždiarskej galérii potešia oko i dušu nejedného návštevníka. Ždiar je dnes vyhľadávaným turistickým a lyžiarskym strediskom so širokými možnosťami ubytovania a stravovania.
Sedačková Tatrapoma na severnej strane Chopka. Prvú sedačkovú lanovku, ktorá vedie na vrchol Chopka z Jasnej po hrebeni Konského grúňa, vybudovali už v roku 1949. Dnes sú na svernej i južnej strane tohto nízkotatranského lyžiarskeho eldoráda k dispozícii viac ako dve desiatky lanoviek a vlekov, ktoré môžu dovedna prepraviť bezmála dvadsaťtisíc lyžiarov. Snehový príkrov sa tu drží od októbra do mája, takže horské dopravné zariadenia sp v permanencii po celú zimu. Dve desiatky upravovaných a dobre značených zjazdových tratí vo výške 1200 až 2000 metrov, čo zodpovedajú medzinárodným požiadavkám na organizovanie pretekov započítavaných aj do Svetového pohára v lyžovaní, robia z oblasti Chopka turisticko - lyžiarske stredisko európskeho významu. A hoci je územie Nízkych Tatier od roku 1978 národým parkom, rekreačno športové aktivity nemožno z neho vylúčiť, skôr rozumne regulovať a usmerňovať.
Prvé poláskanie zimy na svahoch Veľkej Fatry. Zakaždým, keď padne prvý mráz alebo stromy pokryje prvá osuheľ, hora akoby zmenila svoju tvár a nalíčila si ju novou farbou a na inú príležitosť. Z prírody sa vytratila pestrá farebnosť, prevláda v nej biela a čierna farba. No iba čo spoza oblakov vykukne zubaté slniečko a k Zemi vyšle svoje nesmelé zlatisté lúče, v plnej paráde sa rozžiari tá naoko skromná zimná paleta. Ale o č je skúpejšia na farby, o to viac nám dopraje striebristého lesku, bieleho ticha a sviežeho iskrivého vzduchu.
V Kopskom sedle (1749 m) Belianskych Tatier. Na ich hrebeň vedie zo sedla neznačkovaný chodník, ktorý je však pre turistov uzavretý kvôli prísnej ochrane tunajšej bohatej a pestrej botanickej štruktúry, ale aj záujme ochrany životného priestoru vzácnych druhov zveri. Štrnástkilometový hrebeň Belianskych Tatier, založený z dolomitických vápencov, ako perly ozdobujú vrcholy Havrana (2152 m) a Ždiarskej vidly (2142 m). Tie tvoria charakteristickú panorámu tejto časti Karpatského oblúka, ktorá svojou velebnosťou a majestátom v ničom nezaostáva za pôvabom alpských scenérií.
Súľovský dolomitový a vápencový zlepenec, erózia vody a vetra - to ú tvorcovia výnimočnej,neopakovateľnej krásy Súľovských skál, čo sa rozprestierajú v severnej časti Strážovských vrchov.Mohutné skalné útvary poskytovali úkryt už neolitickému človeku. Nedostupné bralá poslúžili mocipánom v 15. storočí na vybudovanie Súľovského hradu, ktorý v roku 1550 vyhorel, veľké zemetrasenie v roku 1763 ho značne poškodilo a odvtedy chátral. Súľovské skaly sú prírodnou rezerváciou, ktorá zaberá 543 hektárov prírodne a krajinársky veľmi cennej plochy.
Na hrebeni veľkofatranského vrchu Zvolen (1402 m), známeho ďalekým kruhovým rozhľadom, sú dobré podmienky na lyžiarsku turistiku. V bielej stope sa možno vybrať na sever po Malý Zvolen (1372 m), juhozápadne po Motyčskú hoľu (1292 m), alebo východným smerom, po hlavnom nízkotatranskom hrebeni, cez Koží chrbát (1330 m) do Hiadeľského sedla (1099 m), s možnosťou pokračovať až na Veľkú Chochuľu (1753 m) v masíve Prašivej. Stačí len prekonať pohodlie, prísť a vybrať si trasu podľa vôle a fyzickej kondície. A krás zimnej prírody - tých je tu nadostač...
Rázovitá podtatranská obec Ždiar bola pôvodne drevársko - roľníckou dedinou. Vznikla v 14. storočí a typická je rozptýlenou reťazovou zástavou. Zrubové domy sú hlavnými fasádami obrátené na juh a spolu s hospodárskymi staveniskami tvoria uzatvorený celok, čím sa gazdovstvo kedysi chránilo pred nepohodou zimných fujavíc, ale aj pred vlčími svorkami. Ždiar je vyhlásený za rezerváciu ľudovej architektúry, ktorú tvoria súbory ľudových stavieb v obecných častiach Blaščatská Dolina, Antošovský Vrch a Bachledova Dolina.
Takýto pohľad sa ponúka každému, kto sa vyšplhá na Adamcuľu, náhornú plošinu v záver Roháčskej doliny v Západných Tatrách. Pod nami je jedenásťkilometrová Roháčska dolina, druhá najdlhšia v tomto pohorí. Krajinársky a scenéristický je však najcennejšia a vari aj najnavštevovanejšia turistami. Tiahne sa od Múzea oravskej dediny nad Zubercom, v Brestovej, až po Smutné sedlo (1965 m) v hlavnom hrebeni Západných Tatier. v dobe ľadovej bola celá Roháčska dolina pokrytá mohutným, dvanásť kilometrov dlhým a dvesto metrov hrubým ľadovcom. Pamiatkou naň sú štyri Roháčske plesá v hornej časti doliny.
Horská obec Donovaly patrí svojou polohou v nadmorskej výške 960 metrov medzi najvyššie položené osady na Slovensku. Zároveň je to jedno z najobľúbenejších nízkotatranských lyžiarskych a rekreačných stredísk, s množstvom chát, penziónov, hotelov a horských dopravných zariadení. Ľudia tu žijú v súzvuku s prírodou od čias, keď sa sedemnáste storočie stretlo s osemnástym. Účelnosť, krása a rešpektovanie zákonitostí prírody - to boli hlavné atribúty, ktoré mali na zreteli naši predkovia, keď si tavali svoje príbytky tu, vysoko v horách, pod svahmi Zvolena (1402 m). Horskú obec Donovaly tvorí dovedna sedem voľakedajších uhliarskych osád: Hanesy, Bully, Mišúty, Mistríky, Polianka, Močiar a Sliačany.
Na severných svahoch najvyššieho končiara Štiavnických vrchov, bájneho Sitna (1009 m) sa rozprestiera Tatárska lúka, dnes porastená malebnými brezovými hájikmi. Tieto miesta obýval už človek lužickej kultúry, to znamená, že boli osídlené okolo tisíc rokov pre naším letopočtom. Hlinené a bronzové nálezy dokazujú, že svahy Sitna osídlili aj Slovania. Na nižšom výbežku Sitna, na Sitienci (776 m) sú zrúcaniny hradu zo 16. storočia. Túto oblasť botanicky a archeologicky preskúmal Andrej Kmeť, prenčovský farár, ktorý tu, na Tatárskej lúke, objavil žiarové lužické pohrebisko a povyše neho známu lokalitu šípových ruží. Z nich botanicky opísal a spracoval 60 vzácnych druhov.
Hradný kopec, na ktorom sa vypína zrekonštruovaný Bratislavský hrad s reprezentačnými priestormi a výstavnými expozíciami, bol vždy významným strategickým miestom. Svoje sídliská a ochranné body tu mali Kelti, Rimania, Germáni a Slovania, ktorí hrad od roku 907 začali nazývať Braslavov vrch - Brasslausberg. V časoch tureckých dobyvačných vojen sa Bratislava po ohrozenom Budíne na tristo rokov stala hlavným a korunovačným mestom Uhorska. Dnes je metropolou, ktorej ekonómovia i demografi predpovedajú sľubnú budúcnosť a to aj kvôli výhodnej polohe na historickej križovatke obchodných ciest medzi Viedňou, Budapešťou a českými územiami.
Najstaršie slovenské mesto, dostala kráľovské mestské výsady už v roku 1238. Prvé písomné záznamy o Trnave sú však už z roku 1211. V roku 1635 tu započala svoju činnosť v osvete a vzdelávaní mestská tlačiareň, v tom istom roku založil Peter Pazmány aj univerzitu, ktorá pôsobila až do roku 1777. Najvzácnejšou stavebno - historickou pamiatku v meste je ranobarokový univerzitný kostol z roku 1637, s 24 metrov vysokým dreveným oltárom, barokovou štukovou výzdobou a nástennými, veľmi cennými maľbami. V strede niekdajšej trhovej osady stojí ďalšia vzácna stavba, farský kostol. Túto trojloďovú baziliku postavili na mieste románskeho kostola v rokoch 1380 až 1450.
Modroznačený chodník ná z Bielovodskej doliny, najrozľahlejšej a najčlenitejšej vo Vysokých Tatrách, dovedie do Litvorovej kotliny s Litvorovým plesom, položenám v nadmorskej výške 1863 metrov, z ktorého vyteká Litvorový potok. Krajinárska malebnosť a botanická pestrosť tejto časti našich veľhôr je v radoch odborníkov i turistov všeobecne známa. Na svoje si však v závere kotliny prídu aj vyznávači horolezeckého športu: atraktívne lezecké terény s najväčšími tatranskými stenami a všetkými výnimočnosťami vysokohorskej prírody ponúka úchvatný skalný amfiteáter, ktorý vytvára Zlobivá (2426 m), Rumanov štít (2428 m) a Ganek (2459) na západnej strane, Zadný Gerlach (2630 m), Litvorový štít (2423 m) a Velický štít (2319 m) na južnej a Hrubá veža (2086 m) na východnej strane Litvorovej kotliny.
Letná dovolenková pohoda v rekreačnej oblasti Krpáčovo, položenej východne od bývalej horárne Črmné vo Vajskovskej doline, na južných svahoch Nízkych Tatier. Vodná nádrž v lete, lyžiarske vleky v zime a krásy prírody po celý rok, robia z tejto oblasti príťažlivú zónu odpočinku. V dolnej časti Vajskovskej doliny, pri jej vyústení do Lopejskej kotliny je rozsiahla poľana Črmné s pamätníkom príslušníkov. Druhej československej paradesantnej brigády, ktorí počas Slovenského národného povstania zoskočili na hrebene a svahy Nízkych Tatier, aby prišli na pomoc bojovníkom proti fašizmu.
Západné Tatry patria medzi tie naše územia, kde o vodu nie je núdza. Na ploche 396 štvorcových kilometrov, ktoré toto horstvo zaberá, je okolo dvadsať plies, pozostatkov dávnej činnosti ľadovcov. Krajinársky obraz Západných Tatier vhodne dopĺňajú a ich prírodné hodnoty ešte viac umocňujú vodopády, z ktorých najvýznamnejšie sú Jamnický vodopád v Hlbokej doline, Tomanovský v Tomanovej doline, Roháčsky na prahu Spálenej doliny a Šarafiový vodopád v Ždiarskej doline.
Pokračuje veľká, s nekompromisnou pravidelnosťou sa opakujúca premena prírody. Trvá tisíce, milióny rokov - a toľko jej to ešte bude trvať... Aj tu, v Sopotickej doline, pod mohutnou hradbou Prašivej, na južnej strane Nízkych Tatier. Jar naberá svoju silu, roztopila snehy a napojila vlahou zem, brehy potokov i stráne hôr. Dosť vody jej zostalo aj pre korytá horských riav, bystrín a riečok. Tak je to dobre, pretože voda je nositeľkou života, je jeho prapodstatou. Teraz na jar, i po celý rok. V čase predveľkonočnom má však aj symbolický význam očisty v prírode, v človeku i v celej ľudskej pospolitosti.
Krajinársky pôsobivú, prírodopisne mimoriadne cennú a turisticky príťažlivú dolinu Vrátna, obohacujú atraktívne kaňonovité doliny - Nové, Dolné a Horné diery. Prudké horské bystriny, čo nimi pretekajú, tu tvorili množstvo vodopádov, prahov, skokov a priehlbní. Horné diery sú tiesňavou potoka medzi Veľkým a Malým Rozsutcom. Majú bohatú skalnú výzdobu, na jar a v lete ich krášli množstvo vzácnych kvetín. Plnými dúškami vpíjať do seba tento raj na zemi, umožňujú turistom rebríky a lávky, ktoré sú sčasťou náučného chodníka zo Štefanovej, čarovnej horskej osady, učupenej pod majestátnym Rozsutcom.
Čierny kameň (1480 m), výrazný veľkofatranský masív medzi Liptovskými Revúcami a Ľubochnianskou dolinou, je známy svojimi dvoma rovnako vysokými bralnatými vrcholmi. Jeho vápencovo - dolomitický komplex, ktorý krajinársky dominuje celému okoliu, vyhlásili v roku 1964 za prírodnú rezerváciu. V nej sa na ploche 34 hektárov chráni vzácna alpínska a subalpínska kvetena v pôvodných spoločenstvách a pralesovité smrekovo - bukové i kosodrevinové porasty.
K metropole východného Slovenska sa viažu tri významné letopočty z hlbín histórie: rok 1230 - prvá písomná správa o Košiciach, Rok 1290 - priznanie štatútu mesta a rok 1342 - povýšenie na slobodné kráľovské mesto. Aj to dokazuje, že Košice patria medzi najstaršie slovenské mestá. Na Hlavnej ulici sa nachádza bezmála päťsto pamiatkovo chránených objektov. Z nich najvýznamnejší je Dóm sv. Alžbety zo 14. storočia, vystavaný v slohu vrcholnej gotiky. Je najvýchodnejšie situovanou pamiatkou svojho druhu v Európe. Jeho jadro, postavené na mieste kostola z 13. storočia, tvorí bazilika z roku 1453, ku ktorej neskôr pristavili bočné kaplnky. V dóme je pochovaný František Rákoczy, vojvodca uhorskej šľachty, bojujúcej proti Habsburgovcom.
Delová bašta sa ako jediná stavebná časť zachovala z pôvodného hradu v Smoleniciach, o ktorom sú správy už zo 14. storočia. Úlohou jeho posádky bolo strážiť bezpečnosť stredovekej Českej cesty. Na ruinách hradu dal gróf Pálffy postaviť koncom 19. storočia zámok, ktorého stavbu dokončil po roku 1945. Dnes je Smolenický zámok sídlom vedeckých pracovísk slovenskej akadémie vied, ako aj odpočinku vedeckých pracovníkov.
Kamzíkom sa u nás páči. "Doma" sú nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj vo Veľkej Fatre, v Slovenskom raji, v Tatrách Belianskych, Nízkych a Západných. Tieto dva sa vybrali "na špacír" pod úpätie časti pohoria medzi Salatínom a Roháčmi, ako aj v závere Tichej doliny, na rozhraní s Vysokými Tatrami.
Príjemné, kultivované parkové zátišie v kúpeľoch Sliač. Správy o liečivých vodách a prameňoch povyše obci Hájniky a Rybáre sa začali objavovať na prelome stredoveku a novoveku. Je historickou pravdou, že v roku 1478 prišiel k sliačskym liečivým prameňom aj kráľ Matej Korvín s manželkou Beatrix i s početným sprievodom. Vyskúšal, či dobrý chýr o vode a prekrásnom prostredí je pravdivý. Areál kúpeľov obkolesuje veniec zmiešaných lesov, i parkové zóny, v ktorých možno obdivovať mono druhov okrasných kríkov a stromov, z veľkej časti cudzokrajných. Kúpeľný park má už viac ako poldruha storočia a jeho základy položil Jozef Russeger, ministerský radca a cestovateľ, ktorý stál na čele lesného úradu v Banskej Štiavnici.
Na hlavnom hrebeni Slovenského rudohoria, v nadmorskej výške 1015 metrov, vyrástla kedysi ovčiarsko pastierska a drevorubačská obec. Lom nad Rimavicou. Patrí medzi najvyššie položené dídla na Slovensku a vybudovali ju prisťahovalci z Oravy, ktorí sem prišli po prvý raz v roku 1798. Stavali si zrubové, vpredu podpivničené obydlia, osadené do stúpajúceho terénu. Dreveničky v Lome nad Rimavicou patria medzi najkrajšie ľudové stavby v oblasti medzi Utekáčom, Vrchslatinou, Hriňovou a Horehroním. Naši múdri predkovia si dokázali vytvoriť architektúru, ktorá bola nielen účelná a hriala tele, lez bola aj krásna a dokázala, ba i dnes dokáže zohriať i srdce a potešiť oko pozorného,, vnímavého návštevníka tohto kraja.
V okolí Bardejova, Svidníka a Stropkova vznikol v 17. a 18. storočí celý súbor drevených kostolíkov barokového typu. Sú dielom ľudových umelcov - tesárov, staviteľov a maliarov - ktorí im dali pečať osobitého slohu ukrajinských pravoslávnych sakrálnych stavieb. Najvzácnejšie sú v Hunkovciach, Tročanoch, Krajnej Poľane, Nižnom Komárniku, Miroli, Medvedzom, Krajnej Bystrej, Korejovciach, Dobroslave, Krajnej Porúbke, Bodružali,Fričke... Dovedna ich je dvadsať sedem a všetky sú vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku.
Jesenný čas má svoje čaro a pôvab. A také pôvabné, čarovné sú aj jesenné vychádzky za mesto, do polí, lesov a parkov. Hovorí sa, že jeseň je všade pekná, ale najkrajšia je v horách. Aj rozhľady sú v takýto čas najpriezračnejšie, najširšie. Stačí si vyjsť na niektorý z našich horských velikánov a pred nami sa rozprestrie veľký, plastický obraz krajiny, ktorá sa stala našou domovinou.
Už v roku 1525 vznikla na južnom úpätí Nízkych Tatier, vo výške 924 metrov nad morom, uhliarsko - rubárska osada Kalište. Bolo to v čase, keď sa zvýšila spotreba dreveného uhlia pre vzmáhajúce sa hutníctvo na Horehroní. Počas Slovenského národného povstania obyvatelia obce prichýlili odporcov fašizmu a ľudí rasovo prenasledovaných. Po ústupe partizánov fašisti z pomsty za pomoc odboju, 18. marca. 1945, obec vypálili. Zo starého Kališťa zostali len dva domce, v ktorých je dnes pamätná expozícia, zopár kamenných základov, biela obecná zvonička a pamätník "Obete varujú". Dovedna tvoria Národnú kultúrnu pamiatku Kalište, ktorá naveky bude pripomínať najvyššiu obeť tridsiatich šiestich Kališťanov v zápase proti neslobode a zlovôli.
H
