Nimnica

Kúpele Bojnice

Bojnický zámok

Kúpele Trenčianske Teplice

Beckov

Hrad sa spomína už v Anonymovej kronike z 12. storočia. Jeho strategické postavenie vyplýva z umiestnenia na vápencovom útvare nad brodom Váhu na pomedzí Trenčianskej a Nitrianskej župy. Na prelome 14. a 15. storočia zažil hrad honosnú prestavbu, pri ktorej sa zvýšili hradné veže a pribudol gotický palác s rytierskou sieňou a kaplnkou. V ďalšom storočí Beckov s dôsledku tureckých nájazdov opevnili. Noví majitelia, ktorí na hrad prišli v 17. storočí sa o svoje majetky veľmi nestarali, Beckov začal chátrať a jeho skazu úplne dokončil požiar. Odvtedy je sídlo na brale opustené. Pri jeho návšteve sa môžete pokochať pohľadom na rekonštruovanú zrúcaninu hradu na 70 m vysokom brale nad mestečkom. Dnes sú prístupné ruiny horného a dolného hradu, pozostatky palácov, hospodárskych a obranných budov a opevnenia. všimnite si neukončenú veľkú delovú baštu na dolnom nádvorí. V areáli hradu nájdete aj Stredoslovesnkú oblastnú galériu, kde sa pravidelne usporadúva bienále grafík.

 

Ilavský hrad

Ilavský hrad často slúžil ako dar alebo záloha, a preto je zoznam jeho plánov veľmi dlhý. Jeden z majiteľov ho nechal opevniť, po obvinení zo sprisahania však cisárske vojská opevnenia zbúrali a hradné priekopy zasypali. Z časti hradu sa neskôr stal kláštor. Rád trinitánov tu vybudoval nemocnicu a kostol. Keď sa z hradu odsťahovali mnísi, predal majiteľ hrad uhorskému štátu. Od roku 1855 je z hradu väzenie. Počas celej svojej histórie hrad prešiel rukami toľkých majiteľov a zažil toľko prestavieb, že dnes už nie je možné určiť ani jeho pôvodný pôdorys. Dnes si hrad nemôžete ani odfotografovať a rovnako nie je možné dostať sa k súčasnému pôdorysu. Zvonka si určite všimnete rôzne ploty a strážne vežičky. Ako turisti sa do vnútra hradu síce nedostanete, navštíviť však môžete kostol, ktorý je jeho súčasťou.     

Čachtický hrad

Hrad Beckov

Trenčianský hrad

Čachtický hrad

Zďaleka viditeľné zrúcaniny hradu sa malebne týčia na výraznom vŕšku pohoria Malé Karpaty.

Bojnické Kúpele

Teplé pramene vyvierajúce neďaleko hradu sa spomínajú už v 12. storočí. Väčší rozvoj kúpeľov nastal po roku 1527, keď sa ich majiteľom stal Alexej Thurzo. Koncom minulého storočia ich renovoval gróf Ján Pálffy. Po 1. svetovej vojne upadli a ich nový rozvoj nastal až po roku 1950.

Bojnice

Bojnický zámok okolo roku 1920.

Trenčín

Pohľad na hrad okolo roku 1910.

 

Trenčianske Teplice

Kino Olympia okolo roku 1910.

 

Prvý písomný doklad o prameňoch je z roku 1247. Kúpele patrili majiteľom Trenčianskeho hradu až do roku 1900. Kúpeľné objekty začali vznikať od konca 15 storočia a ich podstatný rozvoj nastal v 18. storočí. Liečia sa tu reumatické a nervové ochorenia a chronické zápaly.

 

Čachtice

Na dolomitovom kopci nad obcou Višňové, juhovýchodne od Nového Mesta nad Váhom, vypína sa zrúcanina Čachtického hradu. Pôvodne gotický kráľovský strážny hrad z prvej polovice 13. storočia patril krátky čas aj do majetku kráľa Matúša Čáka Trenčianskeho. Na prelome 16. a 17. storočia sa hrad dostal do vlastníctva rodiny Nádasdyovcov. Posledný z rodu a majiteľ hradu František (Ferenc) Nádasdy, veliteľ preddunajských vojsk, oženil sa s Alžbetou (Erszébet) Báthoryovou, neterou poľského kráľa Štefana Báthoryho. Alžbeta sa po smrti manžela presťahovala na čachtické panstvo. tu vstúpila do dejín ľudstva ako najväčšia ženská vrahyňa. Krvavá grófka, ako Alžbetu Báthoryovú prezývali, mala podľa legendy zavraždiť až 650 mladých panien, aby si kúpeľom v ich čerstvej krvi uchovala večnú mladosť. Legenda hovorí, že chýry o ukrutnostiach v podzemí hradu vzbudzovali strach v širokom okolí panstva, až sa nakoniec doniesli na dvor palatína Juraja Thurzu, zástupcu kráľa a správcu Uhorska. Akčná výprava palatína do Čachtíc krátko pred Silvestrom roku 1610 údajne odhalila krvavé stopy grófkiných zverstiev. Na súde Alžbete dokázali "len" 37 obetí, dôkazy však boli väčšinou vynútené mučením. Podľa niektorých historikov dokonca išlo o spiknutie, na základe ktorého sa mal palatín Thurzo vďaka vykonštruovanému procesu zmocniť rozsiahlych majetkov rodiny. Grófku odsúdili v nezvyčajne rýchlom procese a v jej neprítomnosti na doživotný pobyt na hrad, kde štyri roky nato aj zomrela. Po jej smrti slúžil hrad už len ako pevnosť, až ho začiatkom 18. storočia definitívne spustošili cisárske vojská. Odvtedy len ruiny pripomínajú históriu tajomného hradu na úpätí Karpát.

 

 

Bojnice

Prvá zmienka o Bojnickom zámku je z roku 1113. Postavili ho nad jaskyňou v travertíne. Zo začiatku drevený hrad o storočie neskôr prebudovali na murovaný. Už koncom 13. storočia sa stal súčasťou majetku Matúša Čáka Trenčianskeho. kráľ Matej Korvín daroval r. 1489 Bojnický hrad svojmu nemanželskému synovi Jánovi, avšak do Bojníc chodiť neprestal. Pod lipou v zámockom parku, ktorá neskôr nazval lipou kráľa Mateja, diktoval úradné listiny. Po tom, čo sa hradu zmocnili Zápoľského vojská (r. 1526), zlepšilo sa hradné opevnenie. Najskôr kráľ Ferdinand I. daroval hrad S. Turzovi (r. 1527) a o vyše sto rokov neskôr Ferdinand III. (r. 1643) Pavlovi Pálffymu. Posledným majiteľom hradu, ktorý ho nechal prebudovať na neogotický zámok, sa stal gróf Ján František Pálffy (r. 1852). Z upadajúceho panstva urobil miesto pre svoje rozsiahle zbierky umeleckých predmetov. Tento cieľ bol však len druhoplánový iniciátorkou prestavby mala byť francúzska kontesa de Jan Ville, do ktorej sa Pálffy zamiloval. Domnieval sa, že keď pre ňu zámok prerobí vo francúzskom štýle, získa si jej srdce. Jeho láska však nebola opätovaná a Pálffy nakoniec umiera ako starý mládenec. Do zámku sústredil neuveriteľné množstvo zámerne zbieraných artefaktov. Dva roky po jeho smrti (zomrel r. 1908 vo Viedni) odhadli ich cenu na 90 miliónov korún. Aby zbierky ochránil, vo svojom testamente, ktorý vyvolal množstvo súdnych sporov, rozhodol, že sa jeho paláce vo Viedni, budapešti, Kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach majú sprístupniť verejnosti a umelecké diela musia zostať na pôvodných miestach a dostupné každému. Grófovo želenie sa naplnilo až dlhé roky po jeho smrti, v Bojniciach v roku 1950. Vtedy na bojnickom zámku vzniklo Krajské nitrianske múzeum. V roku 1970 bol zámok vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Múzeum je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.

 

 

Trenčín

Ak sa dá veriť letopisom, Trenčiansky hrad je najstarším hradom na Slovensku, Prvá skutočná stopa o ňom je z roku 179 n. l. Pod menom Laugaricio ju zanechali na brale pod hradom rímski vojaci cisára Marka Aurélia. Tento fakt nie je známy všetkým návštevníkom hradu, všetci však poznajú povesť o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Do zajatia rodiny Zápoľských sa dostala krásna Fatima. jej milý sa podujal urobiť najväčší čin svojho života, keď Zápoľskému sľúbil, že za jej slobodu vykope studňu , ktorá by hradu na vysokom brale zabezpečila vodu aj pri najdlhšom obliekaní. Tri roky kopal Omar aj so svojimi druhmi studňu v brale a jeho druhovia hynuli v neľudských podmienkach. Jedného dňa sa však na dne studne objavila voda. Prvý pohár z nej podal Omar väzniteľovi svojej milej so so slovami: "Vodu más, Zápoľský, ale srdce nemáš." Kroky každého návštevníka Trenčianskeho hradu ako prvé vedú k studni. Každý sa chce presvedčiť, či tá voda v nej skutočne je. Je tam, zvyčajne v hĺbke okolo 12 - 15 m. Trenčiansky hrad najskôr vznikol ako kamenné útočište (koncom 11. storočia), ktoré sa časom stalo centrom hradnej akropoly. Najväčšiu slávu a rozmach hrad zaznamenal za Matúša Čáka Trenčianskeho (1260 - 1321), ktorý v čase svojej najväčšej sily vlastnil skoro 50 hradov a niekoľko žúp. Bez škrupúľ siahal nielen na majetok slabších šľachticov, ale aj na majetok kráľovský a cirkevný. Keďže sa nikdy nenašiel jeho hrob, vynorili sa povesti, že si všetok majetok zobral so sebou na druhý svet, len ho treba nájsť. Postupne k obrannej funkcii pribúdali aj správna, administratívna a obytná, čo sa odrazilo na budovaní nových hradných palácov. časť z nich sa zachovala dodnes a teraz sú v nich bohaté zbierky hradu, ktorý sa stal súčasťou Trenčianskeho múzea.

 

 

Pohronský Inovec

Dominantou Pohronského Inovca, ktorý tvorí rozvodnicu medzi povodím Žitavy a Hrona, je Veľký Inovec (901 m). Prírodnou zvláštnosťou tohto horského masívu, ktorý patrí do Slovenského stredohoria, sú vysoké skalné bralá, čo vznikli rozpadom sopečných andezitových prúdov. Andezity, odolné voči zvetrávaniu, nápadne vystupujú v okolitom teréne a na mnohých miestach pohoria vytvárajú bizarné skalné polia a rôzne útvary. Patrí medzi ne aj Benátska skala.

Trenčiansky hrad

Pohľad od Váhu. Charakteristická dominanta mesta a stredného Považia.

Trenčianske Teplice

Kúpeľná dvorana postavená v roku 1892, bola strediskom spoločenského života a zábavy.